HISTÓRIA JEDNEJ VZDUCHOVKY (ALEBO AIRSOFT V HISTÓRII)

Zbrane na stlačený vzduch, pre nás proste airsoft guns. Spája sa v nich krása, ľudský um a technická dokonalosť. Takéto zbrane ale nie sú doménou posledných rokov. Boli známe už za čias cisára Napoleóna. Zdá sa vám to neuveriteľné? Vráťte sa s nami do dôb dávno minulých a zažite jeden zaujímavý príbeh. Príbeh menom Girardoni.

Ľudstvo využíva zbrane od nepamäti. Od nepamäti ich však zneužíva pre svoje mocenské, či majetkové ambície. Kvôki tomu sa oplatí bádať, vymýšľať a investovať. Od 14. storočia, kedy sa podľa všetkého objavujú prvé primitívne palné zbrane ubehlo už mnoho času. A behom týchto storočí sa formovala túžba spojiť nespútanú silu strelných zbrani s tichosťou a manévrovateľnosťou zbraní tichých, v podobe lukov šípov. To, čo totiž v počiatkoch robilo strelné zbrane ešte silnejšími - totiž moment prekvapenia po výstrele, sprevádzanom rachotom, zášľahmi ohňa a dymom, sa v nových dejinách vojenstva stáva príťažou. A tak sa spolu so snahami o zvýšenie palebného potenciálu a zlepšenie systému nabíjania, objavujú prvé konštrukcie využívajúce ako zdroj energie stlačený vzduch. Vznikajú vetrovky, alebo vzduchovky. V čom sa tieto dva pojmy líšia?

Vzduchovky používajú k výstrelu nízkotlaký vzduch, ktorý je získaný jedným pohybom piestu vo valci. Piest je poháňaný pružinou, ktorú je nutné pred výstrelom stlačiť. Na tomto princípe sú konštruované klasické vzduchovky, ktoré poznáte napríklad z kolotočových strelníc. Na tom istom princípe pracujú aj manuálne airsoftové zbrane.

Klasická vzduchovka: 1 - hlaveň, 2 - vzduchový valec, 3 - piest, 4 - piestová pružina, 5 - spúšť, 6 - napínacia páka piestu

Vetrovky sú oproti tomu vybavené zásobníkom stlačeného vzduchu, ktorý umožňuje vystreliť projektil vyšším tlakom aj rýchlosťou, a dáva mu teda väčšiu prieraznosť i dolet a navyše umožňuje výstrel viackrát opakovať. Neskôr bol stlačený vzduch nahradzovaný inými plynmi, predovšetkým oxidom uhličitým - CO2, ktorý sa používa dodnes v zbraniach, ktorým hovoríme plynovky. Airsoftové plynovky používajú zmes freónu a malého množstva silikónu, ale princíp použitia tohoto zdroja energie zostal.

...patrili medzi elitu rakúskej armády. Spočiatku ich bolo len pár, no neskôr ich význam s nasadením v bojoch rástol. Tichí strelci. Od roku 1790 tvorili samostatný útvar s počtom mužov 1313. Boli neoceniteľní v prieskumoch, pri stretnutí a útokoch na nepriateľské stráže, ale aj pri prepadových akciách. V radoch Napoleonových vojsk pôsobili veľké straty. Nie je preto divu, že každého z tichých strelcov, ktorý bol zajatý, stihol krutý osud. Ich tichou tajnou zbraňou bola puška so systémom Girardoni...

Girardoniho vetrovka. Na detailnej kresbe je vidieť pred kohútom štvorhranný záver a zásobník gulí pozdĺž hlavne

Bartholme Girardoni, taliansky puškár z Ampezza stál za tajomstvom rakúskych Tichých strelcov. Pôvodne sa zaoberal konštrukciou opakovacej zadovky na dvanásť rán. Puška mala pozdĺž hlavne dva trubicové zásobníky, v jednom bol prach, v druhom gule. Vzadu bol pozdĺžne sa pohybujúci záver, ktorým sa do hlavne najprv vsunula guľka a pri ďalšom pohybe zase dávka prachu. K zapaľovaniu slúžil kresadlový zámok so samočinným sypaním prachu na panvičku. Nešťastnou náhodou sa však v roku 1776 Girardonimu pri streľbe vznietilo všetkých dvanásť nábojov a prišiel o ruku.

Girardoni ale pokračoval ďalej a hľadal iné riešenie. Našiel ho vo vetrovke. Základná konštrukcia zostala vpodstate rovnaká. Namiesto dvoch trubicových zásobníkov tentokrát stačil jeden - ten na gule. Tých však už bolo dvadsať. Girardoni ponechal aj podávač v tvare štvorhranného záveru. Pri nabíjaní sa puška držala ústím hlavne nahor. Ľavým palcom sa zatlačilo na podavač, ktorý sa vysunul k zásobníku a s guľkou v nábojovej komore bol pružinou zatlačený naspäť. Fenomenálne jednoduché! Skúsený strelec dokázal z girardonky vystreliť viacej než pätnásť rán za minútu. A to v dobe, keď nabitie bežnej predovky k jedinému výstrelu trvalo nekonečne dlho.

Ako to ale bolo s vzduchom? Veľmi šikovne vymyslené. Vzduchová nádržka tvorila pažbu pušky. Možno trošku nevzhľadnú, ale zato vysoko účelnú. Pozdĺžna, kužeľovitá nádobka bola vyrobená z kujného železa pokrytého mosadzou a bola zosilnená obalom z teľacej kože, pred natiahnutím namočenej. Nádržka bola zašraubovaná do mosadzného púzdra, ktoré skrývalo spúšťový a podávací mechanizmus a bolo pripojené k osemhrannej hlavni ráže 13 mm, dlhej 844 mm.

Pri streľbe strelec natiahol kohútom spúšťový mechanizmus a stlačil spúšť. Kohút sa preklopil dopredu a tím stlačil zdviháčik kuželky ventilu, ktorý sa nakrátko otvoril. Stlačený vzduch vnikol prepúšťacou trubkou v púzdre do hlavne a vystrelil guľku. Defakto princíp rovnaký ako ten, ktorý dôverne poznáme z airsoftových plynoviek.

Spúšťový mechanizmus girardonky: 1 - hlaveň, 2 - guľa, 3 - prepúšťacia trúbka, 4 - kohút, 5 - teleso ventilu, 6 - tesnenie, 7 - kuželka ventilu s manžetami, 8 - vzduchová nádržka - pažba, 9 - úderná pružina, 10 - nos, 11 - orech, 12 - spúšť, 13 - zdvihátko, 14 - plochá pružina, 15 - driek ventilu, 16 - pružina ventilu

Nádžka so stlačeným vzduchom sa obvykle plnila ručnou hustilkou. U vojenských jednotiek vyzbrojených girardonkami však existovali aj špeciálne vozy s ručne poháňanými kompresormi. Aj keď jedna náplň nádržky mala vydržať 40 výstrelov, vojaci ju obvykle v boji menili po 20 ranách, keď súčasne plnili zásobník novými guľkami.

Podobný systém nabíjania ako girardonka mala aj vetrovka firmy Stutzinger. Na fotke je zreteľný priečny podávač v tvare štvorhranného záveru a vedľa hlavne zásobník gulí s prierezom umožňujúcim sledovať počet gulí.

Systém girardoni sa teda osvedčil, od roku 1807 mali vetrovky už aj francúzski vojaci. Prečo ale stlačený vzduch nevytlačil pušný prach? Dôvodov je niekoľko. Jedným z tých najhlavnejších je, že vetrovky mali chúlostivý mechanizmus, ktorý sa mohol najmä v bojových podmienkach ľahko poškodiť a len veľmi ťažko opraviť. Problémom bolo aj plnenie a skladovanie nádržiek a ich skladovanie pri rôznych teplotách. To boli podmienky pre armádu veľmi dôležité - a najväčšími odberateľmi zbraní boli vždy armády. V neposlednom rade bola dôležitá aj cena zbrane.A to bol ďalší problém. Veď obyčajné muškety sa drželi vo výzbroji vojsk ešte v dobe, keď už existovali zbrane s kresadlovým zámkom - a to práve pre nízku obstarávaciu cenu. Neskôr dali armády prednosť rýchlo sa rozvíjajúcim palným zbraniam, ktoré vetrovky technicky prekonávali.

Giffardova plynová puška s nádržkou umiestnenou pod hlavňou. Pracuje na podobnom princípe ako girardonka.

Vetrovky a vzduchovky sa aj napriek takémuto nepriaznivému vývoju zachovali až dodnes. Používané boli najmä ako lovecké zbrane a u lesného personálu sa udržali až do konca 20. storočia. Girardoniho systém sa stal legendou a bol mnohokrát kopírovaný. Vetrovky nájdete v mnohých expozíciách zámockých múzeí. Väčšinou ich poznáte podľa kužeľovitej vzduchovej nádržky pod hlavňou na predpažbí.

Lovecká vetrovka s guľovou nádržkou pod hlavňou

Dá sa teda povedať, že zbrane na stlačený vzduch po zlatej ére v období napoleonských vojen zažívajú ďalší veľký boom v podobe airsoftových a paintballových zbraní. Je veľmi príjemné vedieť, že so zbraňami založenými na tom istom princípe bojovali elitné jednotky rakúskej, či francúzskej armády.

Pištoľ - plynovka na sifonové bombičky APP 661. Bombička je uložená v pažbe, za spúšťou je zásobník na sedem brokov.

UPIR

Poznámka: Článok bol napísaný na základe informácií uverejnených v časopise ABC Letní speciál '88.