AKO SA KALILA OCEĽ alebo EAST MANOEUVRES KOŠICE 7.6. 2003

Ostal som sám. V poslednom útoku padli všetci z našej útočnej skupiny. Dobre umiestnení kemperi v nepriateľmi držanej Báze č. 3 dostali väčšinu ešte pri ceste. Do kríkov hneď pod Bázou sme sa dostali traja, dvoch však pred chvíľou skosili dávky z automatických zbraní. Po druhej jednotke, ktorá šla potokom nikde ani slychu. Rozhodol som sa ešte chvíľu počkať, zatiaľ som sa ukryl hlbšie do pásu kríkov a načúval som dianiu v okolí Bázy. Dvaja nepriateľskí vojaci zrejme kontrolovali okolie, stáli takmer pri mne, zachytil som, ako sa bavili o rozprášení našich. Mal som chuť vyskočiť smerom ku nim a zaútočiť. Ovládol som sa a čakal. Nik nevedel, že som v takej bezprostrednej blízkosti nepriateľského tábora a ja som sa rozhodol využiť túto situáciu. Za pokus to rozhodne stálo. Báza č. 3 bola chránená slabšie - jednak sa 'červeným' podarilo pred chvíľou odraziť náš útok bez výrazných strát na ich strane a eliminovať takmer celú našu skupinu - ďalší náš útok teda nepredpokladali, navyše sa podľa zvukov, doliehajúcich z 'dvojky' začal zúrivý boj o túto Bázu. Bol som sám a bez spojenia so základňou, žiadne posily nemohli prísť. Skontroloval som zbraň. To bolo jediné, na čo som sa mohol spoľahnúť - moja Beretta Tactical Master a dva zásobníky.

Presunul som sa teda takmer až ku ceste, vedúcej k vchodu do Bázy. Stále však dobre krytý porastom som zahliadol muža, vychádzajúceho z úkrytu. Moja zbraň nesklamala a muža som zasiahol. Keďže moja pozícia mohla byť prezradená, rozhodol som sa rýchlo konať. Okamžite som sa presunul pod okná Bázy. Priestor pred vchodom bol čistý. Rýchlo som zaistil vchodovú halu a priľahlú miestnosť. odzadu som začul kroky - do Bázy sa vracal nepriateľský vojak, netušiac, že by v nej mohol byť niekto cudzí. Zrazu sa mi ocitol pred hlavňou mojej Beretty. V očiach sa mu zračilo prekvapenie. Namieril som na tvár, ale podobné popravy nie sú môj štýl. Naznačil som mu, aby zmizol a nevracal sa, ak chce žiť. Vojak pochopil a odišiel. Pokračoval som v postupe. Predomnou bola veľká hala a naľavo ďalšia, ale omnoho väčšia. Dosť problém - len otvorený priestor, prehradený nízkymi priečkami. Množstvo okien, viacero vchodov. Zahrmelo niekoľko výstrelov, šli však vedľa. Inštinktívne som zamieril a niekoľkokrát stlačil spúšť. Vojak skrytý na vyvýšenom stanovišti si rukami zakryl zasiahnutú tvár. Okamžite som sa presunul k jedinej solídnej stene - oddeľujúcej menšiu halu od veľkej. Skontroloval som stav munície. V zásobníku už bolo len päť nábojov. V rýchlosti som začal dobíjať, vo veľkej hale som ale začul kroky. Podľa zvukov najmenej dvaja vojaci. Zasunul som zásobník a vyskočil spoza steny do otvoreného priestoru. Dokonale využitý moment prekvapenia zotrel i číselnú prevahu - v momente zaznelo niekoľko výstrelov a ja som sa opäť stiahol za stenu. Okamžite som dobil posledné náboje a rýchlym vyklonením som preskúmal situáciu. Jeden vojak bol mŕtvy, druhý ma však o svojej prítomnosti informoval výstrelom z M16-ky. Našťastie som sa stihol stiahnuť a tak netrafil, keďže som ale zahliadol, že aj on sa hneď stiahol do výklenku, svitla mi iskra nádeje. Zo skúseností z bojov v budove viem, že vyklonenie sa spoza prekážky trvá vojakom s dlhými zbraňami o poznanie dlhšie, než tým s krátkymi. V tom momente som zaujal palebnú pozíciu a hneď nato sa vykláňal aj nepriateľ. Tactical Master krátko zaštekal a muž klesol. Zozadu, z vyvýšeného stanovišťa, kde som už jedného nepriateľa zasiahol sa ozvala streľba a niekoľko projektilov sa odrazilo od steny pri mne. Počas uhýbacieho manévra som zahliadol na stanovšti ďalších dvoch nepriateľských vojakov. Mysľou mi prebleskla myšlienka na Daddyho a jeho automatické G36C - teraz by sa mi tu zišiel. Naslepo som vystrelil, ale ani som nezisťoval presnosť zásahov - muži boli ďaleko a ku mne by len tak ľahko neprešli. Teda sa mi to predsa len podarilo! Stal som sa pánom nepriateľskej Bázy č. 3. Víťazstvo to však bolo Pyrrhovo - munícia mi došla a nebol nikto, kto by o mne vedel a poslal mi poslily. Do haly dopadla dymovnica a pomaly ju zapĺňala hustým dymom. Tušil som, že sa blíži koniec. Naposledy som v ruke zovrel verný Tactical Master a spomenul si na tých, ktorí padli pred Bázou 3 a pomohli mi dostať sa až sem. Z dymu sa vynorili dvaja vojaci a vystrelili. To bol koniec...

Bolo 17 hodín a bol to koniec akcie nazvanej organizátormi East Manoeuvres. Celé to ale začalo okolo pol jedenástej, keď nás - dvoch členov 1-st AirSoft Teamu Brezno, UPIRa a Daddyho - doviezli chalani zo Silent Force na miesto určenia - ku Sviniarni neďaleko Košíc. Áut už bolo na mieste požehnane a prichádzali ďalšie. Zistili sme, že bohužiaľ sa nedostavil nikto z bratislavských tímov, to však akciu neohrozilo. Okrem staroľubovnianskych Silent Force, tu boli hráči z Košíc a Prešova, celkovo náš počet bol okolo tridsať. Joco síce neprišiel, splnil však slovo a akciové BB-čka predával záujemcom EXPI. Členovia nášho tímu pútali pozornosť nielen čiernymi uniformami zásahových jednotiek (ktosi povedal, že budeme skvelé terče, čo sa však nestalo :), ale najmä naším exotickým pôvodom - boli sme totiž jediní 'ne-východniari'.

Potom, ako sa všetci vybalili, zhromaždili sme sa v Safe Zone, kde boli vysvetlené mierne upravené pravidlá. Hra bude celodenná, hrať sa bude na tri bázy umiestnené v teréne, ich držanie bude odmenené jedným bodom za každých pätnásť minút. Body prestanú pribúdať po uplynutí hodiny. V každom z troch respawnov sú umiestnené hodiny a každých 20 minút sa respawn otvára. Znamená to, že každých dvadsať minút môžu všetci 'mŕtvi' respawn opustiť, bez ohľadu na to, či tam sedia dvadsať, alebo desať minút, či len práve teraz prišli. Zásah do zbrane vyradí zbraň na dobu desiatich minút. Hneď nato došlo k rozdeleniu na dve armády a v zápätí sa naši dobrodinci zo Starej Ľubovne stali našimi nepriateľmi - spolu s prešovčanmi sme sa stali armádou žltých, košičania a ľubovčania zase armádou červených.

Štartovalo sa z respawnov a podstatné bolo v čo najkratšom čase obsadiť bázy. Jednotkám žltých sa podarilo okamžite obsadiť Bázu č. 3 a my s Daddym a ďalšími spolubojovníkmi sme sa podujali na dobytie už obsadenej dvojky. Dobrou taktikou a útočením z viacerých smerov sa nám podarilo zmiasť nepriateľa brániaceho základňu. Niekoľko granátov vhodených dovnútra základne zozadu a dymovnica haliaca celý vchod do hustého dymu pomohla nášmu útoku vedeného zboku a zozadu. Bázu sme získali a ubránili celú hodinu. Potom však bola hra prerušené obedňajšou prestávkou - asi najdiskutabilnejšou vecou celej akcie. Väčšina ľudí sa zhodla na tom, že prestávka bola zbytočná, napiť, najesť a oddýchnuť sa predsa mohlo v respawne, či počas obrany bázy. Výborne rozohrané pozície boli zmazané a začalo sa odznova. Znova sa štartovalo z respawnov, ale vymenili sa strany. Červení tentokrát obsadili trojku a tak, ako predtým dvojku, žltí zasa jednotku. Naše pokusy dobiť Bázu č. 2 tentokrát zlyhali, aj napriek tomu, že sme sa niekoľkokrát s malým tímom dostali až dozadu za Bázu. Dobre rozmiestnení obrancovia nás ďalej nepustili, preto sme sa vo veľkej skupine rozhodli sústrediť všetky sily na dobytie slabšie chránenej Bázy č. 3. Jeden tím - volavky - sa vybral po ceste krytej nízkymi kríkmi, druhý tím zase potokom. Pri báze sme sa však dostali do paľby a všetci naši vojaci postupne padli. Tu sa začal môj akčný postup, tak podrobne opísaný v úvode článku.

Čo povedať na záver? Musím len poďakovať organizátorom tejto výbornej akcie za to, že nám umožnili zúčastniť sa 'východných manévrov', ďalej ALIgovi a Ferovičovi za dopravu na miesto konania včas a bez problémov a nedá mi nespomenúť výbornú atmosféru, vďaka ktorej sme sa v Košiciach cítili ako medzi svojimi a nie ako 'greenhorni z ďalekého stredu'. Celý náš tím dúfa, že sa podobná akcia v blízkej dobe zopakuje a že opäť budeme na ňu pozvaní, ale hlavne, že sa jej budeme môcť zúčastniť v hojnejšom počte.

Tento krásny deň sa pre mňa zavŕšil ešte niekoľkými mystickými, chvíľami až neuveriteľnými udalosťami, ktoré sú však skôr osobného charakteru. Za zmienku však stojí náhradný zásobník do manuálneho USP, ktorý som evidentne na Sviniarni stratil - v puzdre som mal USP so zásobníkom, vo veste jeden náhradný. Po dobytí Bázy č. 2 som v puzdre zrazu mal USP bez zásobníka. Tak som z vesty ten náhradný vybral a dal do zbrane, ktorú som hneď odložil do rupsaku, pretože som ju nepoužíval. Vestu som samozrejme niekoľkokrát prehľadal, ale márne. Preto som viackrát ostatných hráčov prosil, ak náhodou stratený zásobník nájdu, aby mi dali vedieť. Nik však môj zásobník nevidel. Keď som ale doma veci vybaľoval, z batoha som vybral zabalené USP s náhradným zásobníkom a z vesty druhý zásobník. Úplne prirodzene, akoby to tak malo byť. Potom mi ale došlo, že nemalo! Vo veste už žiaden zásobník nemal byť, ani nebol, veď som ju prehliadol celú! Bolo to nepochopiteľné, díval som sa na oba zásobníky ako na ďalší div sveta. Vo veste som mal od začiatku akcie len náhradný zásobník, veď USP som mal v puzdre natiahnuté a bez zarazeného zásobníka by to veľký zmysel nemalo. A ten náhradný som dal do zbrane, keď som stratil ten zo zbrane. Nuž, nad niektorými vecami sa asi netreba zamýšľať, treba ich brať tak, ako prídu. Tak ako celú spiatočnú cestu 'rozprávkovým lesom' :).

UPIR

Poznámka: Poučení z akcie v Žiline sme nenechali nič na náhodu a na akcii sme mali digitálny fotoaparát. Síce sme neboli jediní, ale radšej nech je fotiek priveľa, ako žiadne. Takmer šesťdesiat našich fotografií nájdete vo FOTOGALÉRII.